tichucko

Len tak si sedím v mojej izbe asi tak po 4 fernetoch a spomenula som si ako skoro som opustila svoju predstavu o premene. Skončila som asi tak na pol ceste. Ani neviem čo presne mi do toho vošlo, že som nepokračovala ďalej. Ostala som stáť vo svojom vzduchoprázdne a naivne som si myslela že mi na to nikto nepríde a ja si budem môcť takto pokojne lietať v sne dostatočne dlho.

Bola som vo fáze bez skutočného žitia. Len som tak prešla dňom bez toho aby som sa snažila niečo na sebe meniť alebo niečo v mojom živote riešiť.

Ako strašne sa bojím pretrhnúť aj to posledné puto ktoré ma delí od absolútnej slobody od mojej minulosti. Ale z čoho mám tak neskutočne bolestivý strach?

Ani sama neviem prečo sa takto sama seba klamem a naivne si  noc čo noc snívam o tom ako sa ku mne zakrádaš a s láskou v očiach prosíš o dopustenie a zabudnutie.

A je to tu zas znovu o svojej minulosti píšem ako o niečom skutočnom.

 

Ako sa dá bolesť vytrhnúť zo srdca bez toho aby spôsobila tornádo v celom tele?

 

Možno celé moje sklamanie a nespokojnosť a bolesť nie je spôsobená tým ako som bezohladne zachádzala s láskou, ale je to spôsobené tým ako som nespokojná sama so sebou.

A práve preto sa vraciam k svojej premene.

 

A dá sa vôbec premenou nazvať zmena adresy a priaťeľou?

 

Neviem, či sa vôbec ešte mám snažiť o premenu.

Práve dnes mi niekto povedal, „Ak chceš zmeniť svoj život, musíš nájsť lásku, lebo len tá vie vykonať zázrak. „

Práve preto som sa rozhodla aj naďalej ešte zotrvať vo fáze snívania a prechádzania dňa za dňom bez toho aby som sa obzerala za tým čo všetko som stratila a zmeškala. Lebo môj čas na novú lásku ešte nenastal.

A vlastne kedy je ten čas?