tichucko

Dá sa pokaziť stretnutie s minulosťou? Podľa niekoho sa dá. To moje stretnutie začalo jednou katastrofou za druhov. Najprv to bol nezvoniaci budík. Potom sa k nemu pridalo aj počasie, začalo pršať. A ako mi určite dá každá žena za pravdu nech robíme čo robíme v daždi sa nám nedarí byť úplne očarujúce. A kedže som sa riadila pravidlom nech ho prazí ako dobre vyzerám ten dážd ma vytočil. Nakoniec som sa uspokojila s tym čo som zbadala v zrkadle a nasledoval nepríjemný telefonát v ktorom som mala dostať presné inštrukcie kde, kedy a prečo.

Keď som si po položení telefónu spätne prehrávala v hlave náš rozhovor zistila som aká som bola nervózna a svoje predsavzatie udržať si pokoj, bolo úplne v ťahu. Ale ako všetko v mojom živote ani toto stretnutie sa nezaobišlo bez komplikácií. Behom 5 minút sa 2x zmenilo miesto aj čas, no proste znova vsúpil chaos do chaosu.

Napokon som nachystaná a s prudkou bolesťou prázdneho žalúdka pristála na obľúbenom mieste každého bratislavčana v McDonalde. Pri pohlade na ich ponuku dobre mastného hamburgera som si vybrala  tú najviac pikantnú verziu s nádejou, že mi všetkú moju nervozitu vypáli von z tela. Asi po troch sústach som pocítila zvláštne uvolnenie. Možno všetko čo ma znervozňovalo bol len môj hlad. A tak som sa s úsmevom na tváry pustila do dojedenia môjho vysoko výzivného jedla.

Oproti môjmu stolu sedeli ľudia podľa všetkého pracovný tým, a bol úplne pohrúžený do rozhovoru o niekom kto evidentne nebol s nimi. Pikantné poznámky na jeho adresu úplne prekonali môj pikantný hamburge. V tedy mi prišlo toho človeka ľúto, vlastne bolo mi ľúto každého takto zatracovaného človeka.

Je možné aby jeden človek dokázal bojovať proti skupine večne sa stažujúcich ľudí?

Po dojedení svojho jedla a dopití posledného hltu nápoja z papierového pohára som sa presunula do kaviarne. Kedže som mala ešte asi hodinu čas rozhodla som sa ju stráviť pri teplej káve a samozrejme pri cigaretke. Koľko málo stačí človeku ku šťastiu. Je to len okamih a svet sa zmení na nespoznanie. Dostavil sa dokonca aj pocit, že všetko zvládnem a ani stretnutie s minulosťou ma nepoloží na kolená.  Veď koľko ľudí musí riešiť omnoho vážnejsie stretnutia. Napríklad stretnutia so smrťou. Bolestivé pohľady, neutíchajúce slzy a pocit beznádeje. Toto všetko je omnoho vážnejsie ako moje stretnutie s  minulosťou. Je však pravda aj to, že každý človek pokladá ten jeho problém za ten najdôležitejsí. Ale ten môj sa zmenil len na kúsok ľadu ktorý postupne rozpúšťam.

Je dôležité prekonať každú prekážku? Dokáže vôbec niekto prekonať všetko?

Pri všetkom čo som dnes prežila ma znova podržal kamarát. Človek ktorý úplne oddane a ticho počúval môj výlev zlosti do telefónu a bez toho aby mi dával rady ma len upokojil a povedal: "súhlasím s tebou, máš právo byť nahnevaná a preto ukáž minulosti, že aj napriek všetkému to zvládaš s úsmevom na tváry." a tak sedím pri dobrom presse a usmievam sa na celý svet.........

Lenže čas utekal a hodina stretnutia s minulosťou  nastala. Bolo to úplne prekvapujúce stretnutie. Hneď prvá veta vo mňe utvrdila moju predtuchu, že všetko nie je tak ako rozprával a že sa nemá až tak super. Moja minulosť sa vôbec nezmenila. Dokonca bola pustejšia a smutnejšia. Akoby v jej prípade úplne zastal čas. Moje srdce sa zrazu začalo správať úplne inak ako som očakávala. K mojej minulosti neprejavovalo lásku, ale ľútosť.

Ako, a prečo sa láska dokáže zmeniť iným smerom? A prečo ešte nikto nikomu nepovedal, že sa niečo takéto môže stať? Ak by to niekto vedel, možno by bolo menej samovrážd, MOŽNO.

Pre mňa však moje stretnutie s minulosťou skončilo úplne nečakane a dá sa povedať, že vyťažstvom na mojej strane. Dúfam, že toto výťažstvo ma bude napĺňať dostatočne dlho nech sa mi konečne podarí premena na samostatnú neľutujúcu sa ženu.

Ale podarí sa mi vyhnať zo srdca aj tú poslednú kvapku lásky k minulosti? Vie to vôbec niekto?......