Je úplne jedno ako vás vníma okolie, lebo to vám nijak nepomôže. Trebárs mňa, stále vnímalo okolie ako usmievanú a večne zabávajúcu sa osobu. Stačilo len málo a stala sa zo mňa tichá a večne sa samostatne túľajúca osoba. Moje okolie to nieslo zle a neustále ma bombarduje otázkou "čo sa deje?" Ak mám pravdu povedať, keď ju počujem naskakuje mi husia koža. Nikdy som na túto otázku nevedela odpovedať a ani som sa nesnažila. Existuje vlastne na ňu iná odpoveď ako slovko NIČ?
Možno áno, ale keď je človek ponorený do svojho sna alebo bolesti, zdá sa mu úplne banálne odpovedať na ňu, lebo aj tak nebude pochopený. Tak som sa začala uťahovať na miesta kde som nikoho nepoznala a ani nikto nepoznal mňa. Musím povedať, že v kúte zafajčenej kaviarne sa človek môže dokonale schovať pred dotieravou ralitou.
Moja možno už trochu závyslosť od počítača sa tu stále viac a viac prehlbovala a už som sa bez neho nedokázala pohnúť ani na krok. V jednej takejto kaviarni som stretla ženu. Tak ako ja, ticho sedela pri horúcej káve a popolníku plnom špakov. Mala v ruke pero a neskutočnou rýchlosťou si niečo písala do pekného zápisníka. Nedokázala som od nej odtrhnúť oči. asi aj preto sa náhle odtrhla od písania a úplne pokojne sa na mňa pozrela. Usmiela sa. Rukou mi naznačila nech si prisadnem. Bolo to zvlášne, ale ešte sa mi nestalo abý ma úplne cudzia osoba takto pozvala k stolu. Po krátkom zoznámení mi podala zápisník a dovolila mi ho prečítať. Bola som prekvapena, písala presne to čo som cítila a čo vo mňe vyvolávalo ten pocit prázdna. Na moju otázku prečo, odpovedala úplne kludne. Vraj tam už dlho sedáva a stále si niekoho nájde kto ju zaujme a začne o ňom písať.
Je možné aby mal človek dar takto len na základe pohľadu uhádnuť čo toho druhého trápi? Alebo len nedokážeme úplne utajiť čo sa v nás deje a každým svojím gestom to dávame vedieť svojmu okoliu? Nebolo by potom lepšie nič neskovávať a vyložiť hneď karty na stôl? A tak som sa rozhodla, že v tejto fáze mojej premeny sa prestanem schovávať za výraz úplne vyrovnaného človek.
Aké to bude nádherné, plakať keď sa mi chce a smiať sa iba na tom čo sa mi zdá smiešne. Neviem, ale možno už niekto taký na tomto svete žije, možno aj v tomto meste. A ak áno, chápe ho jeho okolie? Neberie ho ako naivného blázna? Dokáže sa sním úplne otvorene rozprávať? ......
Komentáre