tichucko

V jeden deň som sa len tak prechádzala po meste a začala som si viac všímať tváre ľudí čo postávali alebo  posedávali pri chodníkoch. Jeden takýto muž mal v očiach neskutočný smútok. Neviem prečo, ale usmiala som sa na neho. On mi môj úsmev vrátil. Potom sa postavil a s úsmevom na perách, ktorý som mu darovala sa rozhodol ísť ďalej po ceste. A tak som sa aj ja rozhodla prejsť do tretej fazy svojej premeny.

Keď som vošla do svojej izby začala som sa prehrabávať v škatuliach čo som mala len tak poukladané na sebe a boli plné spomienok na štasie, ale ja na bolesť. Prvá, po mojom nálete ostala prázdna a všetko čo bolo v nej skončilo v koši. Boli tam malé spomienky lásky. Účet  z prvej večere, vysušený štvorlístok...

Pri pozeraní sa na to všetko ma bolelo pri mojom srdiečku a preto to muselo ísť úplne preč. Nemôžem sa stále oddávať smútku. Smútok je jedna forma sebaľútosti a tú som si už zakázala. Po upratovaní mi ostala neotvorená len jedna škatula. Boli v nej fotky, ale na ňu som si už pri jej balení napísala výstrahu "neotvárať skôr ako o rok." Preto som ju len odsunula do rohu a viac  sa na ňu ani nepozrela.

Pri tomto všetkom ma napadalo veľa otázok na ktoré som nevedela nájsť odpoveďe. Prečo sa ľudia trápia pohľadom na to čo stratili? Prečo sa dobrovolne utápajú v bolesti a nenávisti? Dokáže niekto prežiť deň, bez toho aby si nespomenul na niečo bolestivé? Je naozaj bolesť a smútok našou každodennou súčasťou?

Keď sa zotmelo a moje telo mi dalo jasne najavo, že je čas spať, presunula som sa z dlážky do postele a s úzkosťou v srdci som sa pokúšala zaspať. Ráno keď som prechádzala okolo koša plnom mojich spomienok, mala som pocit akoby ma niekto okradol. ale už som nedokázala nikomu nahlásiť krádež a tak sa pokúšam vyrovnať so stratou a pokračovať ďalej. 

Možno ma niekto obdarí novou škatulou plnou spomienok na ktorej už nebude výstraha   "NEOTVÁRAŤ."