Je to tak jednoduché sedieť v tichu izby plnej tmy a ticha a skúšať nájsť odpoveď na niečo čo vám práve prebehlo hlavou. Sledovať bielu stenu po ktorej lezie pavúk a určite ani netuší že pri jeho tajnej ceste naprieč stenou ho niekto sleduje a obdivuje jeho užasnú orientáciu. To ticho ma úplne dostalo. Stačí len na pár hodín zmeniť miesto spánku a objavím niečo nové. Začínam si uvedomovať ako rýchlo dýcham a snažím sa dostať pri tom všetok vzduch z pľúc. Pavúk čo sa pokúša nájsť niečo nové na úplne bielej stene náhle ostal stáť. Možno ma spozoroval a teraz sa nechápavo pozerá a čuduje, prečo tu tak sedím a vyvaľujem oči. V takomto tichu sa aj pohnutie vánku zdá ako hukot rútiaceho sa auta. Moje oči si začínajú zvykať na tú tmavú farbu okolo mňa a ja začínam rozpoznávať všetko čo je v izbe. Malý stôl plný papierov a na ňom starú už mierne zažltnutú lampu ktorá tu je určite už pár rokov. Veľké okno cez ktorého okraje sa dovnútra dostáva jemný vánok a ľahko pohupuje závesom. Aké je to príjemné len tak sedieť v tme a sledovať ticho okolo seba.
Moje oči nič neoslepuje, práve naopak mám pocit akoby boli práve na takúto tmu určené.
Nechce sa mi ani pohnúť, len tak sedím na posteli a v tomto nehybnom stave zostáva aj môj spoločník pavúk. A takto sme spolu zostali až do prvého slnečného lúča kedy sa ticho zmenilo na neprestávajúci chaos.
Bože aké je jednoduché len tak sedieť v TICHU.
Komentáre
aj ja