tichucko

Biela hmla padá na zem. Stráca sa vnej všetko zlé a nastáva tajomno. Strom sa jej poddáva a necháva sa láskat. Ticho padá na zem a hladí lístie popadané dolu. No niekto poruší tu súhru tichú a preťal pokoj stromu lístiu. Ten niekto prudko sliape na zem a ničí lístie obklopené hmlou. Aj strom sa trasie strachom,  bojí sa že hmla vraj nie je hustá na to aby uchránila jeho. A mal pravdu nebola dosť hustá. Ten niekto prístúpil hneď k nemu a začal rušiť jeho pokoj.  V tom bolesť prešla jeho kmeňom a neutíchá ale stále rastie. Aké ľahké to má človek keď má ústa može boleť vyhnať z tela von. No strom len trpí a mlčky prosí nech hmla mu ofúka čo bolí a bolí. No bolesť je veľká a nedá sa už zniesť. A počuť ranu a strom už padol dolu, a jeho konár rozlomil sa hneď. Už ani hmla mu nevie fúkať ranu čo vznikla náhle a nevie odísť preč. Už nie je pokoj, už nie je ticho, len úder bolesti tu počuť. A hmla tá padá ďalej sama a na strom hňeď aj zabudla.